Živá voda mojej tety.

Autor: Alena Brošková | 2.8.2014 o 13:17 | Karma článku: 6,26 | Prečítané:  893x

O vode, zvykoch a viere.

V mojom rodnom meste je od dávnych čias niekoľko studní s vodou. Hovoríme im Artézské. „Idem na artézskú, napijeme sa pri artézskej, artézská netečie!“ Studne patria k mestu a berieme ich, my obyvatelia, ako samozrejmosť. Niektorí...Tieto architektonické pamiatky – ako mesto studne pomenovalo, sú rozmiestnené v rôznych častiach mesta a názory na vodu z nich sa medzi laickým obyvateľstvom líšia. Poznám ortodoxných artézskarov a poznám aj takých, ktorí by ju do úst nevzali. Studne majú okrem čistej vody vyvierajúcej z prameňa ešte jednu vlastnosť: Zatiaľ z nich nie je žiaden biznis.

Studní je v meste šesť. Z tej najkrajšej, s krásnym okrasným stĺpom s niekoľkými levími hlavami a postavou panny v malom parčíku pri historickej budove už voda netečie. Zvyšné štyri sú pre mňa alebo odruky, alebo mi voda z nich nechutí, no dôvod prečo chodím na vodu práve k tej šiestej studni má korene až v časoch môjho detstva. Studňa stojí takmer na námestí, pred bývalou tržnicou, kam som s mojou naďmamou ako dieťa chodila nakupovať. Keď sme nakúpili, naďmama zobrala bielu smaltovanú kanvicu s odklopiteľným poklopom a išli sme ešte po vodu. Bývala možno päť minút chôdze od studne a tvrdila, že v živote inú vodu nepila. Vtedy bola pre mňa samozrejme kúzelnou starou paňou so snehobielymi vlasmi, ale neskôr, v dospelosti som si všimla aj to, že naďmama nemala takmer žiadne vrásky. Roky išli a keby nebolo našej záhradky v ktorej sme nemali zavedenú pitnú vodu, možno by bola artézská v našej rodine tiež upadla do nemilosti. No my sme sa s mojimi rodičmi zakaždým cestou do záhradky zastavili pri studni a brali si z nej vodu so sebou. A tak ma vodička zo studne akosi celý život sprevádzala. Skutočnú obrodu ale v mojom ponímaní artézská zažila, keď som sa začala zaujímať o to, čo robí môjmu telu dobre a čo zle. Mám na mysli veci, ktoré jeme, pijeme, či inými cestičkami vpúšťame do svojho tela. Môj prirodzený rešpekt pred autoritami a moja poslušnosť ma často brzdili a miatli. Keď sa jedného dňa na studni objavila tabuľka s prečiarknutým pohárom a informáciou že voda obsahuje arzén, naozaj som tejto správe uverila a vody som sa stránila. Pila som radšej tú, čo arzén vraj neobsahuje, chlórovanú z domáceho vodovodu. Z mojich pochybností – pretože okrem iného mi tá studňová voda veľmi chutila a bolo mi ľúto, že ju nesmiem piť - ma ale vyviedla moja teta, naďmamina dcéra. Býva v tom istom dome v ktorom bývala naďmama a tak isto v živote nepila inú vodu ako práve z tej studne. Nemá síce smaltovanú kanvicu lež plastovú - žijeme v inej dobe a tú trošku ftalátov dáme v rokoch predsa neslobodno odoprieť - no zato má tvár a dušu mladice, hoci je to čerstvá osemdesiatnička.

Dovtedy mi tetin pitný režim a jej zvyky veľa starostí nerobili, ale vtedy som sa nad celou otázkou pitia či nepitia vody zo studne zamyslela. Teta sa nad správami o údajnom obsahu arzénu naozaj dobre bavila a povedala, že keď tá voda arzén vážne obsahuje bolo by asi na mieste lepšie sa mu pozrieť na zúbok, či on nebude napokon zdraviu prospešný! Žartovala teta a dodala, ako jej pri poslednej kontrole lekár vyčítal, že má výsledky ako osemnásťročná, mala by sa vraj nad sebou zamyslieť. V jej veku... Vodu som si teda úplne nehanebne začala aj ja, napodobňujúc svojich predkov, denne nosiť. Až po dlhšom čase som si všimla niečo veľmi pozoruhodné. Pri tej studni sa očividne deje niečo transcendentálne. Takmer pri každej príležitosti sa tam s niekým stretnem. Alebo musím počkať, kým si pán alebo pani naberie do svojich nádob vodu, alebo práve naopak, niekto stojí opodiaľ a čaká, kým si vodu naberiem ja. Často sa stretávam s tými istými tvárami bez toho, že by sme sa vopred dohodli alebo žeby sme mali nejaký presný termín, kedy po vodu chodíme. Ja napríklad chodím veľmi nepravidelne a predsa sa mi to deje. Čo je ale aj od toho zaujímavejšie je, že každý má úsmev na tvári, zakaždým sa - hoci úplne cudzí pozdravíme a takmer vždy prehodíme aj pár veľmi priateľských slov. A aj na pohľad....tí ľudia sú akýsi...krajší. Pokojní vyrovnaní ľudia, prívetiví a priateľskí. Mohlo by sa zdať že: „No a čo má byť?“ Ono to ale nieje až také celkom bežné. Ľudia sú dnes poväčšine negatívne naladení. Bezohľadní a drzí jedinci mňa osobne prekvapujú aj na miestach, kde by som ich vôbec neočakávala. A ak aj nie sú až takí zlí ako som práve napísala, nuž celkom určite sú uponáhľaní, nevšímaví, a tak trošku zamračení si otrávene kladú pred supermarketmi do kufrov svojich áut balíky plastových fliaš s lahodnou, pramenitou vodou či už bez alebo s bublinkami. Zdá sa mi to len, alebo pri tej studni postál čas? Je to vo viere tých ľudí že na nich ani chemická pravda neplatí? Alebo je tu ešte jedna možnosť, ktorú pripúšťam od chvíle, ako som sa dozvedela o japonskom doktorovi Masaru Emotovi. Pán Masaru zistil, že voda je významným nosičom informácií. Predstavte si, že nieje vôbec jedno, ako sa pri pohári vody vyjadrujete. A hlavne, aké vysielate vibrácie. Ona to tá milá voda všetko zachytáva a podľa toho sa správa. Z toho mi vychádza, že nás naša ľahko zapáchajúca, sladkastá, vlažná voda, desaťročia neúnavne vyvierajúca spod zeme počúva. A tam niekde, v tom čase, pri tej studni s milými ľuďmi sa ten arzén stáva neškodným ba práve naopak, tabuľky a hygienou povolené limity prestávajú byť dôležité a my vlastne pijeme akoby „živú vodu?“ Mohlo by to tak byť? Nuž v mojej hlave celkom určite áno. Príde nato, kto čomu a ako verí. Ja verím, že moja naďmama sa dožila takmer deväťdesiatky. Ak sa pri studni s nikým, s kým by sme počas prívetivého, priateľského rozhovoru vodu na vysokofrekvenčnej úrovni „očistili“ nestretnem, nuž si ju očistím sama. Kým ona hlučne, striekajúc na všetky strany svoju perlivú sviežosť vteká do mojej nádoby, ja sa jej poďakujem. Chvíľu to trvá, kým sa nádoba naplní, takže mám dosť času za všetko poďakovať a potom sa už nemusím ničoho báť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?