Bystrická dobrota

Autor: Alena Brošková | 14.10.2014 o 19:59 | Karma článku: 5,74 | Prečítané:  577x

...Neďaleko niečo pálili, z hory sa šírila jesenná, vlhká vôňa dreva, zeme a ihličia...  

„A je tá tvoja priateľka veselá? Lebo inak tam ani nechoď. Musíš sa obklopovať veselými ľuďmi!“ Kládla mi na srdce Mária, keď som jej prezradila svoj úmysel ísť ku kamarátke do Banskej Bystrice. Kvôli nej samej, kvôli tamojšej prírode, kvôli rovnováhe, ktorá sa mi v poslednom čase akosi vychyľovala. Kamarátka z Bystrice, večne mladá, ezotericky ladená bytosť bola nielen veselá ale aj prezieravá, čakala na mňa s posilou. Od prvej chvíle po mojom príchode ma dve úžasné bytosti objali a ja som mala pocit, akoby ma obkolesil krúžok práve vyfúknutého dymu, stúpala som s ním stále vyššie a v objatí tej dymovej obrúčky a dvoch veselých dievčat sme sa len tak vznášali a po duši sa mi rozlievala dobrota.

„...Jak miloval Pán Búh tenhle kraj, když takovou krásu mohl mu dát...“ spieva Honza Nedved a vie prečo. Vie to každý priemerný lyžiar, turista, či hocikto iný, kto tento región navštívil, ja som to len tušila. Človeku, ktorého práve vypľulo veľkomesto a jemu sa dokrkvanému z toho mlynčeka na ľudí kamsi žiada, kamsi, kde behajú srnky, z horskej studničky sa dá piť a ľudia akoby len tak nedbalo pomaličky ale veľmi intenzívne žijú, je tento región ako stvorený. Bez toho, že by moja cesta prešla dlhým procesom plánovania, stála som zrazu na stanici v Banskej Bystrici. Obláčik, na ktorom som sa ďalšie štyri dni vznášala ma zodvihol, naložil do auta a preniesol o pár kilometrov ďalej, priamo medzi kopce, do dedinky, kde sa ľudia navzájom úctivo zdravia, pomáhajú si, no vedia sa aj spravodlivo pohnevať. Neďaleko niečo pálili, z hory sa šírila jesenná, vlhká vôňa dreva, zeme a ihličia, a dvaja snehobieli psíci vyskakovali od radosti ako na strunke, vítali svoju paničku a mňa čuchom preclievali. Bez omrvinky hektiky kamarátka aj s manželom vyložila nákup z auta, ubytovala ma a už sme sa vznášali ďalej, do hory. Ona mala na chrbte batoh – ja vlastne tiež, bola som síce hosť, no priniesť vodu z prameňa, to bola súčasť terapie – a v hustej hore, v takej ozajstnej, kde je ticho ako v hrobe, pod nohami praskajú smrekové vetvičky, stromy sa navzájom láskajú a vítajú dobrých ľudí, sme sa štverali tu strmším, tam menej strmým svahom hore, ku studničke. Najprv som ani nevedela, načo tie batohy a fľaše, počula som len že: „...do hory...“, to mi stačilo a išla som ako námesačná za hlasom, ktorý štebotal, smial sa, rozprával veselé príhody a povzbudzoval ma do tempa aj do života, občas, keď bolo stúpanie pre moje netrénované nohy príliš strmé, mi ponúkol pomocnú ruku, až sme dorazili k studničke. Hlboko v lese tichúčko čľapkala voda z horského prameňa do žliabku, ktorý zostrojili zlaté ruky kamarátkinho manžela, šikovného stolárskeho majstra preto, aby bol prístup k prameňu ľahší a aby nápis s rokom v ktorom sa tak stalo, každému, kto tam zablúdi zvestoval, že tu jeden dobrý, pracovitý človek vytvoril čosi malé, obyčajné, ľudské. Jednoduché veci bývajú väčšinou najúžasnejšie a tak aj žliabok z dreva, voda, ktorá po ňom stekala a strácala sa stekajúc po kamienkoch a ihličí kamsi dolu kopcom, jej zvuk a potom len ticho a okolo nás ten hustý les, boli úžasné...už len vystrieť ruku a dotknem sa neba. Vodu sme zaniesli domov, obzreli si dedinku aj z druhej strany a tak príjemne unavené sme si pri krbe, v ktorom tancovali plamienky vychutnali pohár dobrého vínka a naplánovali zajtrajšiu túru. Vraj na Pleše...Pleše znamená po chorvátsky – tancuje. Vedela som, že do tanca mi na túre nebude, ale tešila som sa. Ráno sa k nám pridala ďalšia spriaznená duša, okatá, čiernovláska v športovom, zladená svojim oblečením a svojou aurou do fialova a z centrálneho príjmu mi už aj hlásili, že je to moja najnovšia dobrá kamoška. Takto v trojici sme sa teda vybrali na niekoľko kilometrovú túru. Vydali sme sa na cestu trochu zavčasu, nad kopcami sa vznášala ľahučká hmla a kamarátky sa tvárili kyslo, pretože vraj už niekoľko dní malo byť babie leto a takto teraz z hora nič neuvidíme. A to by bola škoda, pretože zo samého vrchu vidieť Poľanu, Slovenské Rudohorie, Donovaly, Chopok a možno až pánubohu do okien. Stredoslováčky, devy o smietku otužilejšie ako ja sa na polceste bez okolkov povyzliekali do polpása a osviežili sa v potoku... oni to vždy tak. Ja nie. Žeby som „nepoprechládala.“ Na samom vrchu nás čakal zahmlený výhľad a stratená ovečka. Kamarátka sa k nej rozbehla ako ku vlastnému dieťaťu, núkala jej jabĺčko ktoré práve dojedala a robila si starosti, skadiaľ sa tam len, úbohá, vzala a najradšej by ju bola na rukách odniesla späť ku gazdovi. Keby sme ešte vládali, na opačnej strane kopca po ktorom sme sa štverali bola kultúrna pamiatka, mlčanlivé svedectvo vojnových hrôz, vypálená obec Kalište. Človeku sa aj po toľkých rokoch zovrie hrdlo pri pomyslení...no nechali sme si to na najbližšie. Na odpočívadle, kadiaľ sa len krátko pred našim príchodom uberala skupinka jeleňov – zanechali za sebou pozdravy, ktoré sme obozretne prekračovali v snahe nestúpiť do nich - sme z plecniakov povyberali dačo na jedenie. Kamarátka s fialovou aurou, odborníčka na zdravú výživu ohúrila novým výmyslom a kŕmila nás zo svojej misky ako hladné vtáčatká ovocnou ryžou. Dolu kopcom nám to išlo ako po masle, zrazu sme sa ocitli v malebnej dedinke Podkonice, ja som obdivovala, ako ľudia obnovujú staré chalúpky a udržiavajú pritom ich pôvodný ráz a podobu a moje spoločníčky hlasno zdravili bezzubú tetušku, ktorá zberala zo svojej záhradky jesennú úrodu. Na chrbte už hádam aj sedem krížikov, no predkláňala sa a znovu vstávala svižne, s kolenami vystretými ako prút, ako gymnastka.

„Dobrého zdravia tetka, zberáte? A či je dobrá úroda? Veľa napršalo...čak?“ Mala som pocit že pozerám krásny slovenský film spred rokov, len pani Turzonovová a Vášáryová v mojom filme nemali na sebe kroje, lež adidas tenisky a súpravy. No zvyk ostal, aký bol pred sto rokmi a to ma akosi po novom hrialo. Dievčatá ukazovali raz napravo, a vykladali pri tom o pozoruhodnostiach, raz naľavo a kým som sa ja kochala, oni si vymieňali skúsenosti spoza sporáka či trkotali o veciach rodinných, do ktorých ma nič. Každým ďalším krokom sa ohýbalo ďalšie oko reťaze čerstvého priateľstva, pevne sa zomklo s tým predošlým a kým sme prebrázdili všetky kopce na okolí, spájala nás celkom nová, pevná a krásna reťaz čerstvého priateľstva. Posledný deň, po túre na kopec nad obcou Selce, s krásnymi lúkami a lyžiarskym vlekom, nám mal byť odmenou oddych vo Wellness a veru aj bol. Ležiac na relaxačnom lehátku som ďakovala svojim uchodeným nohám, že to zvládli a osudu či hocikomu inému kto s tým mal čosi spoločné za to, že ma sem poslal. Vpadla som do ich všedného týždňa a bez toho, že by sa čo i len záclona na okne pohla, zrazu prehodili svoje priority a úplne prirodzene si spravili v strede týždňa víkend a užili si ho spolu so mnou. Do ich programu už aj tak plného sa predsa všetko zmestilo, nič nevytŕčalo a nebolo ničoho, čo by sa nedalo. Uhladkané, učesané dni, plné smiechu, lásky a dobroty. Zachcelo sa mi zobrať si odtiaľ štep a preniesť ho do môjho sveta, možno by sa ujal, no možno by ho ušliapali. Lepšie bude, ak si ho tam ľudkovia dobre postrážia lebo verím, že moje kamarátky sa dobre postarali o výhonky a že sa vrúble zrastú s podpníkom, aby si aj moje deti a vnúčatá mohli chodiť na Pleše po zimomriavky z Bystrickej dobroty.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?