Hmotná núdza

Autor: Alena Brošková | 19.1.2016 o 10:41 | (upravené 19.1.2016 o 12:06) Karma článku: 16,66 | Prečítané:  4744x

Ešte nedávno dobre zarábala v zahraničí, a dnes s veľkou nevôľou počúvala erudovanú pracovníčku úradu práce sociálnych vecí a aj rodiny, ako jej vymenúva názvy tlačív, ktoré od nej budú bezpodmienečne potrebovať.

Tak sa to akosi zvrtlo a bola nútená požiadať o to posledné, o príspevok v hmotnej núdzi, tak preto. Každý vravel, no a čo, máš na to nárok, veľa to síce nebude, ale aj to ti príde teraz vhod, no len si pekne podaj žiadosť, a tak podala a teraz počúvala a myslela si, v pohode, žiaľ bohu, času mám dosť, vybehám tie tlačivá a erudovanej panej na úrade splním želanie.

Trojstranový formulár, ktorý mala vyplniť ona, žiadateľka, bol hotový raz dva, pár okienok na ňom vyplnili príslušné orgány ako mestský úrad, daňový úrad – bože uchovaj, aby tí k dačomu nemali čo povedať - a polícia. Vážne? Polícia? Áno, aj polícia. Vraj či jej nestojí pred domom, nebodaj v garáži „béemvéčko“, pričom sa tu domáha a tvrdí, že je v hmotnej núdzi. Vyjadrili sa všetci, nikto nemal námietok, ostávalo zopár doplňujúcich tlačív. Zarazilo ju, že úrad práce si od nej žiada ich vlastný formulár o zaradení do evidencie, ktorý jej pred časom sám dal, no pokrútila len hlavou nad márnivosťou sveta a priložila teda aj ten.

A teraz tlačivá kopírujúce prierez celého jej života. A života jej dieťaťa, samozrejme. Od rodných listov až po výplatnú pásku. Dieťa sa rozhodlo žiť v inom meste a ona tie veci s počítačom typu, oskenuješ, prepošleš, vytlačíš neovláda, vybrala teda z ponožky zopár posledných grošov – bola v hmotnej núdzi, veď to preto celý ten cirkus a vyrazila za dieťaťom. Dieťa malo samozrejme, svoje detské problémy a nepočúvalo poriadne, preto musela ísť ešte raz, lebo jedno tlačivo napokon chýbalo. Éch, tie deti...

Nechtiac si spomenula aj na rozsudok spred dvadsiatich rokov, ktorý prísnym súdnym podpisom a štempľom nariadil otcovi dieťaťa povinnosť zaplatiť mu mesačne lepšiu večeru v reštaurácii...smiešna suma, možno dvadsaťpäť euro. Dieťaťu sa z tých večerí prestalo grgať asi pred desiatimi rokmi, odvtedy o otcovi nebolo ani chýru ani slychu ani výživného. No pani na úrade chcela mať v znôške tlačív bezpodmienečne aj toto. Pomyslela si, napíše pre istotu ešte aj čestné prehlásenie, že po otcovi neplatiacom výživné sa intenzívne pátra, kontakt žiaden a ani peniaze, lebo súdne rozhodnutie býva často prameňom úvah, tak nech je pani na úrade hneď od začiatku v obraze, že nedostáva tučné výživné, pričom si tu pýta almužničku.

A potešila sa, keď našla aj doklad o tom, ako sa pred troma rokmi domáhala nedoplatku na výživnom súdnou cestou, nuž priložila aj ten. Bola na seba hrdá, ako spolupracuje, ako pekne všetko okopírovala, poskladala po poradí, priam chronologicky a odniesla úhľadný fascikel panej na úrade. Krásne, všetko tu máme...ach predsa len nie, budete musieť ešte raz na tú políciu, veď to vaše dieťa je predsa dospelé, možno ono má šmrncovnú motorečku, či autíčko...no, ale to už potom bude naozaj všetko. Jaj, tu vidím, že dieťa pracovalo na dohodu, áno, stojí tu síce všetko na zmluve napísané, no aj tak, ešte výplatnú pásku budeme potrebovať vidieť, je mi to ľúto, ja si to nevymýšľam, zákon káže, musí to byť. Takže ešte jedna cesta vlakom a fascikel rástol, peňazí z rezervy ubúdalo.

A čas bežal. Keď je človek v hmotnej núdzi, beží, beťár, ešte rýchlejšie. Svitol však deň, keď spokojná so sebou odniesla už naozaj kompletnú zbierku dokladov milej panej. Aj si vymenili zvláštne trpký úsmev, obe si mysleli, že je to tak trošku prehnané, no ani jedna z nich zato predsa nemohla. Obdržala ešte pár informácií o tom, že po schválení tejto žiadosti je tu reálna hrozba toho, že ju pošlú na aktivačné práce, preto bude vítané, ak sa o ňu pousiluje sama dobrovoľne kdekoľvek, no ďalšie podrobnosti o tom, ako si to úrad v praxi predstavuje sa medzi troma dámami na druhej strane prepážky rôznili. Očividne litera zákona nieje dosť jasná ani úradníkom, čo potom ona, osoba znenazdania trčiaca v hmotnej núdzi. No nič to, to sa ukáže za pochodu, hlavne že im tie doklady konečne odovzdala. Veď to aj trvalo...prešli hádam dva týždne. Keď zazvonil telefón s neznámym číslom, na pani z úradu si ani nespomenula. No bola to ona. Vraj by mali, ako inštitúcia, ešte jednu veľkú túžbu. Čo sa týka toho výživného. Vysvitlo, že ich zvedavosť pošteklila práve tlačivom o trestnom stíhaní vo veci neplatiča.

Vraj chcú vedieť, ako to bolo ďalej a ako to dopadlo. Nechápala...bolo to pred troma rokmi a jasne im tam napísala, že otec neprispieva ani len dobrou radou, nie to ešte peniazmi. Bola to posledná kvapka, vážne panej chcela povedať, nech si celú podporu v hmotnej núdzi strčia do riti, no žiaľ, bola v nej vážne po krk a tak sa začala hrabať v dokumentoch spred troch rokov. Narazila pri tom na jeden z dôb jej práce v Rakúsku. Aj tam jej život ukázal a vďaka zamestnávateľovi s vrtkavou náladou skončila na úrade práce. Po päťdesiatke sa v ženskom tele spomaľujú rôzne telesné procesy a trh práce s nimi akousi zvrátenou cestou kooperuje, takže pri hľadaní práce to išlo vážne pomaly, svoj hendikep vtedy pocítila veľmi zreteľne a tak o podobný príspevok bola nútená požiadať aj tam.

Trojstranový formulár jej pani za prepážkou úradu práce v meste Graz vyplnila sama a celý proces zabral možno desať minút. Išlo predsa o núdzu...núdzový stav je núdzový stav, taký človek potrebuje pomoc a nie polená pod nohy. Miluje Slovensko, miluje fakt, že je Slovenka a národná karma jej vážne leží na srdci, no po zážitku s úradom práce sociálnych vecí aj rodiny uznala, že na Slovensku sa na veci pozeráme úplne inak. Zháňaním dokladov sa jej vlastne úrad postaral o dostatok pohybu, sociálne kontakty – bola nútená stretávať sa s ľuďmi, na úradoch postretávala dávne známe, spolužiačky, zrazu sa vedela orientovať v tom, kde aký odbor sídli, teda ani mentálne neupadala, ba čo viac, cibrila sa. A za to mohla ďakovať vlastne úradu. Takže môže sa tu človek na čokoľvek sťažovať? Nemôže. A ak, tak iba na tú hmotnú núdzu.

Po skrotení svojho rozvášneného ega napokon predsa len odniesla doklady, ktoré vo veci vymáhania nedoplatkov na výživnom našla, panej na úrade. Vysvitlo však, že to vlastne vôbec nebolo nutné, ak si neuplatňuje nárok aj na náhradné výživné. To ju utvrdilo v tom starom známom, že ľavá ruka nevie, čo robí pravá, ale zistila, že už ju to ani neprekvapilo, ani nepobúrilo, stal sa z nej nový človek. Ostávalo už len čakať na rozhodnutie a na to prekvapenie, koľko peniažkov jej úrad vymeria na základe dokumentov, na ktorých sa dobrovoľne popriznávala ku všetkému, čo vlastní. Plnoletú  Felíciu, dvojárovú záhradku, dieťa a nádej na pár eúr od štátu. Bála sa čokoľvek zatajiť, jeden nikdy nevie.

Podozrivo dlho bolo ticho a tak vážne skôr čakala na cinknutie esemesky, že jej na účet dačo prikvitlo, než na pani z úradu. No cinkla ona. Vraj sa má dostaviť na úrad. Dačo nieje v poriadku. Ďalej sa jej ujala akási pani vedúca, ktorej síce bolo ľúto, že jej žiadosť vyššie inštitúcie zamietli, no to sa dalo aj čakať, vravela. Má vraj záhradu. Tak tú treba predsa predať a rok bude mať z čoho žiť. Opakujem: „Predajte záhradu a rok budete mať z čoho žiť.“ Bolo jej do plaču, verte. Nie z toho, že nedostane podporu...z iného. Vysúkala si teda rukávy a priam posadnuto sa vrhla do hľadania si práce. Išla cez mŕtvoly, dobíjala sa, argumentovala, prosila...Márne, dátum narodenia nepustil. Iba na jednom jedinom mieste by ju boli zamestnali, no to zas nevoňalo jej. Aj keď vyberať si naozaj nemohla, vstávať každý deň o pol štvrtej aby pred piatou už kvitla v práci, tak to by fakt prenechala radšej mladším ročníkom.

Keďže sa s paňou na úrade už vďaka predošlým udalostiam zblížili, neobávala sa na rovinu priznať, že ďakuje pekne, ale toto asi nezvládne, tú prácu by radšej neprijala a preto že na formulári našla kolonku do ktorej sa to hodilo vpísať, nuž vpísala. Aby videli, že ona tie ich tlačivá číta a vie aj písať. Blbá prehnaná aktivita. Nuž ale to je nemilé, vraví pani, v tom prípade nezostáva nič iné, ako vyradenie z evidence, úplne paradoxne, pre nespoluprácu s úradom. A stalo sa. V hmotnej núdzi, navyše po novom bez zdravotného poistenia si len pomyslela, ako rýchlo úrady pomôžu človeku na ulicu, aj keď sa on ešte jednou rukou drží, chcel by, oni mu už dajako odkvačia prsty, ktorými sa zadrapil do slušného života, na aký bol zvyknutý raz, dva. Z hrude sa o taký čas na svetlo božie derie zášť, zlosť, vzdor. A otázka, ako to robia „tí“ ...iní, ktorí jakživ nepracovali a dostávajú príspevky, podpory, dôchodky? Čo urobila ona nesprávne? Kde urobila chybu?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?